Sídlisko autochtónnej populácie v Bratislave-Rusovciach pri panónskom limite

See this text in

Vznik vilového osídlenia (villae rusticae)

Severozápadný cíp Panónie, v priestore tzv. Bratislavskej brány (v stredoveku Porta Hungarica), bol v poslednom storočí pred Kr. osídlený keltským kmeňom Bójov. Napriek tomu, že bójske centrá (Braunsberg, Bratislava-Devín, Bratislava-Staré mesto) postupne zanikali ešte pred zlomom letopočtov, keltská populácia v oblasti južne od Dunaja prežívala hlboko do doby rímskej. Svedčia o tom rímske náhrobné kamene, na ktorých sa spomínajú osoby s keltskými menami, alebo sú na nich vyobrazené ženy v charakteristickom domorodom odeve.

Archeologický príspevok k poznaniu osudov domorodej keltskej populácie, prežívajúcej na pohraničí rímskej provincie Panónia, predstavuje sídlisko skúmané v rokoch 1995-1996 v Bratislave-Rusovciach. Osada sa nachádza na poliach asi 2,5 kilometra južne od jazdeckého tábora Gerulata. Nie je vylúčené, že do osady z tábora viedla miestna cestná komunikácia. Možno, že to bola odbočka z diaľkovej limitnej cesty, ktorá viedla z Carnunta priamo cez tábor a civilnú osadu (vicus) Gerulata ďalej na východ k ďalšiemu rímskemu limitnému táboru Ad Flexum (dnes Mosonmagyaróvár v Maďarsku).

Sídlisko sa nachádza v rovinatej  monotónnej krajine južne od záplavového územia Dunaja. Len smerom na severozápad sa na horizonte dvíhajú Hainburgské a Hundsheimské kopce, ktoré pred našim pohľadom ukrývajú aglomeráciu légiového tábora a hlavného mesta provincie Horná Panónia – Carnunta (vzdušnou čiarou cca 20 km). Plochý reliéf krajiny členia len pozdĺžne meandrovité zahĺbeniny, pozostatky niekdajších dunajských ramien. Na brehu jedného z nich, s príznačným názvom Hlboký jarok, vzniklo naše sídlisko. Jeho celková plocha dosahovala 4 hektáre. Z nich bol v súvislosti s výstavbou modernej diaľnice preskúmaný úsek 0,7 hektára, t. j. zhruba 1/6 celkovej plochy osady. Jej obyvatelia kedysi zrejme profitovali z blízkej prítomnosti vojenskej posádky v Gerulate. Pravidelne platení vojaci mohli byť stálymi odberateľmi ich agrárnych produktov.

Vo vývoji sídliska možno rozlíšiť dve fázy. Hlavným stavebným typom v staršej sídliskovej fáze z 2. storočia bola polozemnica s obdĺžnikovým pôdorysom. Sedlovú strechu vo väčšine prípadov držala dvojica kolov v stredoch kratších stien. Samotné steny postavili z nepálených tehál alebo z hlinenej ubíjanice. Jednotlivé polozemnice sa líšili len rozmermi alebo v usporiadaní ďalších podporných kolov. Do tejto fázy patrí aj niekoľko studní, ktoré boli hlboké 3,5-4 m a siahali až po dnešnú úroveň spodnej vody.

Možno predpokladať, že prví osadníci založili sídlisko v Rusovciach už v prvej polovici 2. storočia, za vlády cisára Trajána (98-117) alebo Hadriána (117-138). Odhliadnuc od niekoľkých ojedinelých starších mincí, sú to totiž razby práve týchto dvoch cisárov, ktoré sa vo zvýšenej miere v osade vyskytli. Polozemnice z 2. storočia v Rusovciach nereprezentujú rímsko-provinciálnu stavebnú kultúru, ale vracajú nás do predrímskeho obdobia. Ťažko si predstaviť, že by v nich bývali kolonizátori z centrálnych, romanizovaných častí Rímskej ríše, alebo vojenskí veteráni, ktorí boli navyknutí na vyšší životný štandard. Chaty s dvojicou kolov sú naopak najbežnejším typom sídliskových objektov na predchádzajúcich keltských sídliskách z obdobia posledných storočí pred zlomom letopočtov. Pokiaľ sa polozemnice vyskytnú aj v panónskych osadách z doby rímskej, pokladajú sa za doklad prežívajúcej autochtónnej populácie (napr. Gabler 1982, Szőnyi 1995). V obehu mincí sa táto fáza končí razbami Marka Aurelia. Okrem prerušenia kontinuity sledujeme v osade v Rusovciach aj významné zmeny v jej vnútornej štruktúre. V pohraničnej oblasti v zázemí jazdeckého tábora sa možno domnievať, že príčinou zmien boli nepokojné udalosti markomanských vojen (166-180). Je nutné však dopovedať, že deštrukčné alebo spálené vrstvy, ktoré by svedčili o priamom postihnutí osady, sa v jej areáli nezistili.

Po ukončení markomanských vojen a po nastolení mierových pomerov nastali vo vnútri osady v Rusovciach dôležité zmeny. Staršie polozemnice a niektoré zo studní boli zasypané a po celom sídlisku bol vykopaný rozsiahly žľabový systém, ktorý nebral ohľad na staršie objekty. Časť obyvateľstva však naďalej používa jednoduché polozemnice. Novým prvkom na lokalite a najväčšou zmenou oproti staršej fáze je však výstavba dvoch stavieb s kamenným základom. Stavba 1 má jednoduchý pôdorys pozostávajúci z uzavretého priestoru a dvoch výbežkov – antov. Zhruba v strede interiéru sa nachádzal kamenný podstavec pre stĺp. Rozmery stavby dosahovali 9 x 6,5 m. Pôdorys pripomína rímsky antový chrám, avšak otázku, či aj v Rusovciach išlo o svätyňu, ponechávame zatiaľ otvorenú. Druhá stavba je o čosi väčšia s rozmermi 11 x 7 m. V jej interiéri sa taktiež nachádzal podstavec pre pilier a jednoduchá vykurovacia piecka.

Staršia etapa vývoja osady v Rusovciach s polozemnicami vykazuje v stavebnom prejave výrazný autochtónny charakter. Jej vznik spadá do obdobia významných zmien, ktoré na území severozápadnej Panónie nastali v 1. polovici 2. storočia. V 1. storočí po Kr. Kelti na tomto území prežívali v rámci samosprávnej občiny – civitas Boiorum. Za vlády cisára Hadriána (117-138) vyvrcholil proces romanizácie civitas a jej územie bolo rozdelené medzi rímske mestá Scarbantia, Carnuntum a Mursella (Mócsy 1959, 49, 52, 53). Tieto územnoprávne zmeny mohli vyvolať pohyby obyvateľstva a zakladanie nových osád. Na druhej strane je však zaujímavé, že medzi nálezmi zo sídliska v Rusovciach sa stretneme takmer výlučne s výrobkami rímsko-provinciálnych dielní. Prejavuje sa to najmä v keramike, ktorá patrí k bežnému provinciálnemu riadu a chýbajú v nej akékoľvek tradície domácej keltoidnej keramiky. Rímskemu, masovo vyrábanému tovaru, nedokázala už domáca keramika konkurovať. Medzi šperkami na staršie keltské prostredie poukazuje len jeden červeno-emailovaný bronzový článok z opaska. Tento šperk si jeho majiteľ zrejme dlho uchovával ako vzácnu starožitnosť a nakoniec sa dostal do jamy z 2. storočia n. l. Po ukončení markomanských vojen, v závere 2. a začiatkom 3. storočia, sa stavebný výzor osady v Rusovciach zmenil. V severovskom období bol vnútorný areál sídliska rozčlenený pravohlým systémom žľabov a okrem niekoľkých polozemníc a studní tu postavili aj dve stavby s kamenným základom. Väzby na domáce autochtónne tradície sa vytrácajú a osada otvorene prijíma vplyvy zovšeobecňujúcej rímskej kultúry.

Vladimír Varsik

 

Literatúra:

Gabler, D. 1982: Aspects of the Development of Late Iron Age Settlements in Transdanubia Into the Roman Period (Evidence based upon the excavations at Szakály in southern Hungary). In: D. Gabler - E. Patek - I. Vörös, Studies in the Iron Age of Hungary. BAR Int. Ser. 144. (Oxford 1982) 67ff.

Mócsy, A. 1959: Die Bevölkerung von Pannonien bis zu den Markomannenkriegen (Budapest 1959).

Szönyi, E. 1995: Die einheimische Keramik von der frühkaiserzeitlichen Siedlung Györ-Ménföcsanak. In: Kelten, Germanen, Römer im Mitteldonaugebiet vom Ausklang der Laténe-Zivilisation bis zum 2. Jahrhundert (Brno - Nitra 1995, Hrsgb J. Tejral - K. Pieta - J. Rajtár) 217ff.

Varsik, V. 1999a: Ländliche Besiedlung im Hinterland des Kastells Gerulata. Siedlung der autochthonen Bevölkerung in Rusovce. In: Roman Frontier Studies. Proceedings of the XVIIth Int. Congress of Roman Frontier Studies. Ed. N. Gudea. Zalau 1999, 629-642.

Varsik, V. 1999b: Die Notgrabung einer römischen Siedlung des 2.-3. Jhs. im Hinterland des Kastells Gerulata (vorläufige Ergebnisse 1995-1997). In: Das mitteldanubische Barbaricum und die Krise des römischen Weltreiches im 3. Jh. (Spisy Arch. Ústavu AV ČR Brno 12, Brno 1999. Hrsgb. J. Tejral) 215 ff.